www.hozhoni.eu
zpět


Hra tieňov a Limbický odtlačok.


Obeť.
Často používané slovo v rôznych variáciách: „ ty si taká obeť, nebuď obeť“
Typický postoj obete je ten, že sa necíti dobrá, a preto si „zaslúži“ trpieť. Cíti sa nehodná lásky, pochopenia, porozumenia, nehy a ocenenia. Túži po týchto kvalitách, chce ich prežívať, ale vnútorne si nepripúšťa, že je toho hodná. V praxi sa to prejavuje tak, že sa necíti milovaná, oceňovaná a myslí si, že za to môžu tí ostatní, pretože oni jej to nedávajú a preto to nemá.

Obeť a Tyran ako kult.
Rola obete je morálne postavená v spoločnosti nad rolu tyrana a hovorí: „Obeť je tá slabšia, ktorú je potreba chrániť. Tyran je ten zlý, ktorého je potreba potrestať.“ Od jednotlivcov, cez etniká, až po celé národy a náboženské smery sa to šíri týmto rozdelením. Výnimočne sa ale pozastavujeme nad tým, čo bolo skôr. Tyran, alebo obeť, vajce alebo sliepka? Kto si koho „stvoril“?

Prečo existujú tieto dve role?
Pokiaľ je nejaká skupina uznávanou obeťou, tak má morálne výsady a nie je napadnuteľná. Minulosť obeti je ako ušľachtilá brošňa na límci a V.I.P. vstupenka vo svetovom meradle. Naopak tyranská skupina nesie svoju pečať po generácie ďalej a ďalej. Očakáva sa od nej, že bude za svoje historické chyby pykať a vo svojom vyjadrovaní bude zdržanlivá, až liberálna. Tým si podkope svoju autonómiu a stane sa časom obeťou iných tyranov. Na svetovej scéne sa toto divadlo opakuje už stáročia. Mocenské štruktúry sú touto hrou riadené.

Tyranská obeť.
Urobiť zo seba obeť, nenapadnuteľným spôsobom a ťažiť z toho uzákonené profity. Na druhej strane skrývať svoju tyranskú tvár a činy. Pretože, kto by obeť podozrieval, že si to tvorí sama? Smerovať svoje konanie proti tým, ktorých následne obviňuje. Toto je fenomén tyranskej obete, ktorý sa doposiaľ podarilo prekuknúť len niektorým jedincom na celosvetovej platforme.

Tieň obete.
Poďme sa oprostiť od prívlastkov, dobré - zlé, a zahrajme si hru, v ktorej sú to dve strany jednej mince. Nič nie je len biele alebo len čierne.
Pokiaľ sa niekto stavia do role obete (biela), tak v sebe popiera tyrana (čierna). Zasúva túto svoju temnú stránku do tieňa. Tieňom rozumieme aspekty, ktoré nie sú príjemné, spracované a vyriešené. Aspekty, na ktoré sa nechceme dívať, pretože ich niekto niekedy označil za zlé. Keď sa tieňu nevenuje pozornosť, nepresvetľuje sa, tak zosilnie a v určitom okamihu preberie vládu nad „Ja“. Môže to byť „Ja“ človeka, národa alebo etnika. Konflikt je na svete. Životu ide o rovnováhu, a tak systematickým potlačovaním tieňa do pozadia z neho vytvoríme hlavnú postavu, ktorá zahrá svoju rolu naplno.

Konflikt nikdy nie je medzi dvoma stranami.
Sú tam vždy tri strany, pričom jedna nie je viditeľná. To je tá, ktorá z daného konfliktu profituje a podporuje ho.
Je naozaj ťažké stáť sám sebe tvárou v tvár, po skúsenosti, kedy sa tieň vyvalí z tmy a ovládne nás. Prejavy hnevu, nenávisti, závisti, násilia sú morálne odsúdené. Nikto nechce hrať rolu tyrana, pokiaľ to nie je skvelá filmová rola za tučný honorár. :) Bežný život má ale iné pravidlá. Tam takých hrdinov neobdivujeme. Bojíme sa ich a chceme ich mať z očí.


Pozor na uctievanie obete a zatracovanie tyrana.
Keď obeť napr. v roli skupiny prečistí vlastné rady a zároveň získa status obete a s ním morálnu podporu, až nedotknuteľnosť, tak vytvorila klamný obraz o sebe, ktorý má zápach nekalosti. Je to poznať a ľudia to cítia, ale nevedia identifikovať. Oficiálne slová hovoria niečo, ale pocit hovorí niečo iné. Pretože sme podmienení veriť viac slovám autorít, než vlastným pocitom, sme zmanipulovaní do ľutovania obete a zatracovania tyrana. Vytvárame tak nerovnováhu v sebe aj vo svete.
Pokiaľ obeť vystavuje svoju tvár na obdiv a na poľutovanie, má vážny dôvod vytvárať o sebe domnienku nedotknuteľnosti. Skrýva svoju tyranskú časť do tieňa, až do momentu, než ona narastie do veľkých rozmerov a vznikne tragédia.

Limbický odtlačok obete a tyrana, alebo všetko začína v detstve.
V kódovacom období 0 – 9 (11) rokov života sa prepojujú neuróny v mozgu, ktoré slúžia v žití k tomu, aby sme sa rozhodovali a vyberali si. Tieto prepojenia nesú v sebe frekvenciu tej atmosféry, ktorú sme zažívali v detstve. Obeť hovorí jasnou rečou frekvencií: ne chcenosti, ohavnosti, odpornosti. Nezaslúži si lásku, pozornosť, nemôže dostávať to, čo nikdy nepoznala. Tieto kvality dostávali predsa vždy iní, nie on/ona, a tak je to normálne. Cíti sa zlá, hnusná, až ohavná.
Tak sa dá v skratke popísať pohľad obete na seba samú, ktorý ale málokedy priznáva.

A nikomu o tom nepovedz“ – počuje často obeť, keď je zneužívaná.
Nutnosť tajomstva, o ktorom obeť nesmie hovoriť, ju zožiera zvnútra a kradmo v nej rodí spriaznenosť s tyranom. Majú spoločné tajomstvo, ktoré ich prepája v nechutnosti.
Zmanipulovanie dieťaťa k tomu, aby to nepovedalo ostatným, vytvorí tajomstvo a pachuť hnusu. Ten hnus padá na hlavu dieťaťa. Ono si ho vezme aj s omrvinkami, pretože sa identifikuje so všetkým, čo sa tam deje. Čím väčší hnus sa deje, tým väčšou obludou sa obeť cíti byť. Obeť si navykne myslieť takto: „Keby som bol/a v poriadku, tak sa mi to nestane. Niečo je so mnou zle. Zaslúžim si také zaobchádzanie.“

Obeť/Tyran si následne vytvoria svoju životnú ilúziu,
ktorú sa snaží naplniť ako protiklad tomu, čo prežíva. Neistota a zneužívanie v rodine sa pretaví do lipnutia na harmonickej atmosfére. Neúspech rodičov a nedostatok zasa ako posadnutosť po majetku. Ponižovanie do túžby uspieť a byť vidieť
.
Uvedené
mu nahrávajú priority konzumnej spoločnosti, ktoré prelepujú staré rany farebnými pozlátkami a prekrucujú pravdu. Ale hovno v pozlátku nebude nikdy bonbón. Trauma sa nikdy nevylieči luxusom, značkovým oblečením, ani skvelou dovolenkou. Ľudia sa na týchto podnetoch stávajú závislí z jednoduchého dôvodu. Omámenie novým, nepoznaným a prekvapivým má veľkú moc. Na chvíľu je človek šťastný a nadšený. Nové podnety v ňom vyvolali nový pocit, nový stav. Jeho rutinu prerušilo a obohatilo niečo nové a príjemné. Ocitol sa v novom svete, kde je dobre. Pripadá si iný/á. Po návrate sa ešte cíti fajn nejakú dobu a potom to vyprchá. Rutina je späť a úzkostný pocit tiež. Svet je rovnaký ako pred tým. Pretože ten človek sa nezmenil zvnútra. Zostal rovnaký, sa svojimi strachmi, obavami a pohľadom na svet. Jeho realita je v jeho rukách. Čo sa stalo? Eufória z nového pohasla. Je zasa sám/a so svojím vnútorným nastavením.

Strach.
Dôsledky emočného alebo fyzického zneužívania detí sa prejavujú podobne. Aj dôsledok emočného zneužívania má silný dopad – vzniká, keď je dieťa zodpovedné za emočný stav rodiča (neposlúchaš, hneváš ma, kvôli tebe...). Následné prejavy sa dajú zhrnúť do slov: strach až des. Strach prejaviť sa, strach niečo spôsobiť, vyvolať reakciu na druhej strane, strach sa za niečo postaviť alebo proti niečomu sa postaviť blokuje životnú energiu. Strach škrtí autentické prejavy života. Strach núti obeť vyhovieť ostatným v snahe navodiť, alebo udržať kľud. Strach tiež spôsobuje prehnanú ostražitosť a kritickosť voči prejavom okolia. Podozrievavosť a snaha rozšifrovať to niečo podozrivé, čo je za slovami, rovnako blokuje životnú energiu a smeruje ju do obrany a uzatvárania sa.

Prúd života.
Aby život prúdil, je potrebné byť otvorený. Čo to ale znamená? Otvorenosť je schopnosť stáť na svojej strane s láskou, nehou, pochopením a dívať sa na okolie s rešpektom. Ako náhle ale máme strach z čohokoľvek, nie je otvorenie možné. Pri nejakom podozrivom prejave sa spustí obranný mechanizmus. Spúšťač zabezpečí uzatvorenie systému a tak našu pomyselnú ochranu. Uzavretie sa ale nie je to, čo nás ochráni. Uzavretie znamená necítiť seba. Keď necítime seba, nevieme, kde sme, a nemôžeme sa správne rozhodnúť. Vtedy o nás ľahko rozhodnú iní. Ochrana cítiť sa a znamená byť v správny čas, na správnom mieste, so správnymi ľuďmi. To je možné vtedy, keď cítime seba naplno a stojíme si za svojimi pocitmi. Je to plynutie s prúdom života.

Kde je prúd, nie je odpor. Kde je plynutie, nie je blokácia. Kde je láska, nie je strach.

Ako vzniká obeť alebo tyran?
Hájenie svojho postavenia obete alebo tyrana je častá maska neochoty pozrieť sa tam, kde nás to bolí. Obeťami alebo tyranmi sa stávame vtedy, keď sme boli akokoľvek zneužívaní a nemôžeme sa za seba postaviť. Keď sa deje bezprávie a nie je tam nikto, kto by povedal „DOSŤ!“ Bezprávie a zneužívanie môže mať veľmi jemné odtiene, cez výrazné, až po najhrubšie prejavy ohrozujúce život. Niekoľko príkladov: keď rodič vyžaduje od dieťaťa poslušnosť bez toho, aby vysvetlil; keď rodič dáva dieťaťu zodpovednosť za svoj emočný stav (dieťa ho rozčúli); keď sa dieťa v škole nemôže zastať samo seba, pretože pani učiteľka povedala; keď žena nemože dostať rovnaký plat za rovnakú prácu ako jej mužský kolega; keď chlapček robí čokoľvek pre to, aby sa mama konečne ukľudnila, ale nič nezaberá; keď sa muž stiahne do svojej únavy a prepracovanosti práve vo chvíli, kedy jeho partnerka potrebuje objať, aby aj ona cítila sama seba a neprepínala svoje sily.

Arogancia obete a tyrana.
V tej chvíli sa obeť zľakne a podvolí sa, len aby bol kľud. Tyran sa teší. Nekonečná hra na obeť a tyrana pokračuje a role sa vymieňajú. Komunikácia nikam nevedie. Dokiaľ sa hrá táto hra, kocky sú zas a znova hodené nevedomým programom zúčastnených.

Túto hru môže nehrať len ten, kto ju nehrá sám v sebe.
Kto nemanipuluje vo svojom vnútornom svete, tak nemanipuluje ani vo svete vonkajšom.
Nehrať tento celosvetový šport nie je nič ľahké. Je to ale možné. Pokiaľ v sebe živíme tieto dva póly, živíme ich aj vo svete. Pokiaľ ich v sebe vyliečime a postavíme sa za seba zo svojho stredu, prospejeme všetkým. Áno, budeme viac menej solitéri, ktorí ale vedia, čo robia.

Limbický zápis obete a jeho liečba
Obeť sa cíti slabšia a vyžaduje pomoc. Obeť väčšinou stavia ostatných nad/pred seba. Ona je tá posledná. Tento prístup vyžaduje aj od okolia. Kto to nerobí, je sebec. Ona sa rozdáva, robí čo im „na očiach vidí“ a očakáva to istých od tých, ktorým slúži. Ale neprizná to. Nie je to jej slobodná voľba, nerobí to, pretože miluje. Robí to preto, že sa bojí zastať sa sama seba, bojí sa hovoriť nie. Je presvedčená, že by tak stratila lásku tých druhých a tým zmysel existencie. Nemala by dobrý pocit sama zo seba. Obeti na uzdravovaní nepáči to, že musí dať na prvé miesto sama seba. Vedieť, čo potrebuje a postarať sa o to. Je skutočne prospešné vyliečiť obeť v sebe a vzdať sa tejto role.

Limbický odtlačok tyrana a jeho liečba.
Tyran má pocit, že tam pre neho každý je a musí byť, že on rozhoduje o tom, ako a kedy sa čo odohrá. Žije v presvedčení, že vie najlepšie, čo je dobré pre všetkých a vyžaduje poslušnosť. Rozhoduje a jedná bez toho, aby komunikoval, aby sa pýtal, uisťoval sa a dával priestor pre vyjadrenie sa aj druhej strane/stranám. Za svoju aktivitu vyžaduje obdiv a uznanie. Neuvedomuje si, že ostatní ustupujú zo svojich pozícií a cítenia, aby on sa mohol prejavovať. Bude to robiť tak dlho a v takej intenzite, dokiaľ mu to okolie dovolí. Tyran nemá sebareflexiu, ani súcit.
Tyran sa nechce zaoberať sebou, ale stratégiou úspechu v boji s ostatnými. Chce vždy vyhrať. Neznáša prehry. Aj keď sa navonok vzdá, má väčšinou naporúdzi iný plán, v ktorom je víťazom. Za svoje ambície schová takmer čokoľvek.


Tyran síce hovorí, že jestvuje aj druhá strana mince, ale robí krajšiu tú zo strán, z ktorej má profit. Nenechá skutočnú voľbu, ovplyvňuje rozhodnutie, zahmlieva ju, manipuluje, vábi, láka, klame.
To, čo sa tyranovi na uzdravovaní nepáči je, že cíti to, čo cíti a musí dbať aj na to, čo cítia ostatní. Už nie je majster sveta. Vníma svoju krehkosť a zraniteľnosť, ktorú prekrýval hrubosťou a necitlivosťou, pretože bol zranený. Je skutočne prospešné vyliečiť tyrana v sebe a vzdať sa aj tejto role.

Omyl.
Sebe strednosť, necitlivosť, arogancia a nezdravá ambicióznosť tyrana sa môže zamieňať za rozvoj a cieľavedomosť na úrovni jednotlivcov, etník, štátov.
Strach, podriadenosť, precitlivelosť, bezmocnosť a prehnaná ohľaduplnosť obete sa môže zamieňať za mierumilovnosť a jemnosť, receptivitu na rôznych úrovniach.


Oba póly máme v sebe a oba sa prejavujú.
Je na nás, aby sme ich odhalili a uzdravili. Aby sme vyliečili všetky zranenia a integrovali zdravé časti do života. Prestali sa podriaďovať zo strachu, mlčať s hrčou v krku a prikyvovať len preto, že nemáme odvahu povedať nie. Aby sme prestali myslieť len na seba, vyžadovať poslušnosť od tých, ktorí sú na imaginárnom rebríčku nižšie. Aby sme prestali hrať obeť pred tými, ktorí majú nad nami moc, a tyrana nad tými, nad ktorými máme moc my.

Táto hra končí vo chvíli, keď povieme sami sebe dosť.
Vybočíme zo zabehnutých koľají a urobíme to inak, inokedy prestaneme slepo poslúchať a postavíme sa zdravo na svoju stranu. Vyliečením oboch týchto pólov v sebe prispievame ku svetovej premene.

Žena ako obeť.
Ženy bývajú často obeťami, pretože boli dlho nútené prijímať rozhodnutia o sebe na mnohých úrovniach. Schopnosť skloniť sa, ktorého je ženský princíp schopný, bol zneužívaný k manipulácii. Jedná sa s ním mnoho krát arogantne a povýšene. Cítenie, súcit a schopnosť oddanosti sú dôležité kvality pre život. Nachádzajú sa na rovnakej úrovni ako ambicióznosť, prieraznosť a asertivita. Pokiaľ ale daná osoba nemá vyliečené vnútorné zranenia, môže tieto kvality kategorizovať ako slabé alebo silné. Potom z postu svojej zdanlivej moci rozhoduje štýlom, ktorý hovorí: „Ja rozhodnem, čo Ti náleží, kedy a ako. Nenamáham spýtať sa či s tým súhlasíš. Ja viem najlepšie. Starám sa, oceň to.“ Tento nadradený prístup tyrana doplňuje rolu obete. Následkom sú nespokojné ženy/muži v práci, vo vzťahoch, v sexe, v prejavovaní sa, v cestovaní, v ambíciách. V týchto roliach sa vyskytujú často ženy, ale nie je to pravidlo.

Postava ONA = niekoho Žena
Obeť, ktorá prikyvuje až je neskoro, neodíde a nekoná včas, ale spolieha sa na úsudok iných, ochotne prehliada neprávosť a prifarbuje okolnosti. Nevníma ako žena sama seba, nevyživuje sa ale náleží mužskej autorite a nechá sa ničiť. Nechá sa chváliť alebo ničiť inými. Nemá seba, svoj vlastný stred. Slúži svojej modle až do poslednej kvapky krvi. Zároveň má schopnosť rozpoznať skutočné kvality. Schopnosť byť zraniteľná, závislá, krehká, otvorená, milujúca, verná, oddaná. Schopnosť odhaliť svoju nahú pravdu aj tam, kde oproti mieria hrubé zbrane. Nedá sa kúpiť, vie si stáť za sebou, no nevie sa ochrániť.

Mučedníčka.
Žena spoliehajúca sa iba na svojho muža alebo niekoho iného. Vidiaca v druhých autority, ktoré o nej rozhodujú. Poplatná niekoho názoru a ustráchaná postaviť sa včas a odísť. Ochotná podrobiť sa klamstvu, keď jej z toho niečo kvapne. Usmievajúca sa aj vtedy, keď jej nie je dobre. Trpiaca a búšiaca na kamenné srdce, namiesto toho aby odišla. Trpiaca v nádeji, že keď je utrpenie takéto veľké, tak to už niečo na druhej strane zmení. Obeť situácie, kde sa cíti bezmocná. Žena nepoužívajúca svoju ženskú silu.

Postava ON - niekoho Muž
Vedomý si svojich kvalít. Chce sa páčiť, chce vyhrávať, chce mať, chce vlastniť, chce sa presadiť, chce sa vnímať ako úspešný a presviedčať iných že na to všetko má. Že zvládne každú výzvu, zas a znova a stále väčšiu. Že sa na neho dá spoľahnúť. Nemá vlastnú tvár, len obrovský apetít po výzvach a schopnosť skočiť po nich. Je ako adrenalínová bomba bez uzemnenia, bez vlastnej vízie vychádzajúcej z múdrosti a prepojenia s hĺbkou ducha.

Archetyp otcov a synov, ktorí sa v honbe za vlastným bohatstvom a prepychom vzdali svojho srdca. Je milý a poplatným tým, ktorí majú nad ním moc a manipuluje s tými nad ktorými má moc on. Nedelí sa len tak. Vždy za to niečo chce. Chce stále viac. Vyžaduje pozornosť, voľnosť, úctu ale sám dáva stále menej súcitu, ohľaduplnosti, trpezlivosti, pochopenia. Čím viac je ponižovaný mocnými, tým viac ponižuje on tam, kde má ilúziu moci. Hrá hru hierarchie a trvá na nej. Driape sa vyššie a vyššie aby sa cítil viac a viac v bezpečí. Byť vyššie na rebríčku, znamená byť stále viac v balíku a v bezpečí. Láska je v nedohľadne. Ide o moc a vtedy city idú stranou.

Obeť a tyran sa priťahujú v rôznych roliach, pretože sa doplňujú a vytvárajú si svoje súkromné peklo, na ktoré sú zvyknutí z domova.


Byť sebecký zdravo.
Znamená mať moc sami nad sebou. Mať moc nad svojimi pocitmi,
myšlienkami, jednaním. Presvetľovať svoje tiene. Mať moc vo svojom svete, vo svojom žití. Skutočne pochopiť a žiť slobodne znamená, že odstúpim z role obete aj tyrana, v ktorých majú nado mnou mociní.
A vstúpim do svojej sily, ktorá vyviera z cítenia seba samej a z autenticity voči sebe samému/samej. Nenechať o sebe rozhodovať iných.




© Zuzana Hozhoni 2016